Príbeh jednej obyčajnej lampy
Ani som netušil, čo spôsobí fotografia lampy, ktorú som „zavesil“ na svojej nástenke na Facebooku. Ozval sa mi Daniel Hevier a napísal, že sa mi čuduje: „Mne so špinavou mysľou sa to zdalo ako žena s roztiahnutými nohami. A ten so špinavou mysľou, čo to nafotil, chcel, aby to v nás vzbudilo túto predstavu. Karol, čudujem sa vám…“
Daniel, a vy všetci, ktorí ste podobne ako ja, nevideli na prvý raz lampu. Som rád, že som v tom nezostal sám. Že nás ľudí „so špinavou mysľou“ je viac. Preto som Edovi Chmelárovi za tú fotku vďačný. Keď nabudúce zverejní opäť nejakú lampu, a ja uvidím lampu, nebudem už človek so „špinavou mysľou.“ Neberiem to tragicky. Stojí vždy za to vedieť, ako na tom sme. Že sila i slabosť patria k nášmu životu. Lebo oboje nás formujú. Preto je dôležité poznať nielen svoje silné, ale aj slabé stránky. Aby sme vedeli kto sme. Že sme slabí ľudia a nie žiadni „lumeni.“ A že aj niekto iný môže byť na tom rovnako. So svojou slabosťou. Pripomínať si svoju slabosť je rovnako dôležité ako pripomínať si svoju silu. Aby sme zostali ľuďmi. A dokázali ich vidieť aj okolo seba. Preto som vďačný Edovi Chmelárovi za jeho lampu. Najmä teraz, v období 40 dňového pôstu. Tá lampa nám nadstavila zrkadlo. Nehnevajme sa na lampu, že svieti a ukázala nám, ako na tom sme. Nehnevajme sa na zrkadlo, že nám ukázalo, kto sme. Objaviť v sebe človeka, je vždy veľká vec. Ten človek už možno nabudúce dokáže vidieť čistým srdcom. Ak nie nabudúce, raz určite. Lebo inak by som neveril v dobro človeka. V jeho schopnosť meniť sa a vyvíjať. A my sa predsa meníme a vyvíjame. Aj o tom je pôst. Aby nám to pripomenul.
