Jaro Vojtek: Dokumentom sa na Slovensku neuživíte
Jaroslav Vojtek je ďalším zo silnej generácie slovenských dokumentaristov. Slovensko aj zahraničie očaril úprimnosťou svojho dlhometrážneho debutu My zděs a jeho aktuálna snímka má potenciál stať sa ešte úspešnejšou. Vojtek rozpráva príbeh o osudoch obyvateľov obcí Malé a Veľké Slemence, rozdelených hranicou, ktorá nikdy nemala vzniknúť. O jeho novom dokumente sme sa s režisérom porozprávali pri projekcii filmu vo filmovom klube Nostalgia.
Čo ťa priviedlo k režisérskemu povolaniu?
Narodil som sa v Žiline, od deviatich mesiacov som žil v Martine. V mladosti ma veľmi bavila fotografia a film a to zavážilo pri výbere vysokej školy. Vyštudoval som filmovú školu v Bratislave u Dušana Hanáka. Škola bola pre mňa veľmi oslobodzujúca. Chcel som rozprávať o problémoch a za vynikajúci prostriedok na realizáciu považujem práve film.
Ako sa Martinčan študujúci a pracujúci v Bratislave dostal k myšlienke natočiť film o dedinke na ukrajinských hraniciach?
S mojim kamarátom Tiborom Tóthom, ktorý študoval herectvo na VŠMU, sme sa raz opili a on mi hovoril, že vyrastal v dedine, cez ktorú nemôže prejsť. Dedina je rozdelená napoly a druhá polovička obce je už na Ukrajine. Nemohol som tomu uveriť. Rozhodol som sa tam vybrať a zostal som šokovaný. Všetko, čo Tibor hovoril, bola pravda.
Ako vyzerala tvoja prvá návšteva Veľkých Slemeniec?
Vybral som sa tam na vlastnú päsť s ruksakom a kamerou. Prvú noc som strávil v ubytovni s robotníkmi, druhý deň som prespal u rodičov Tibora Tótha. Chodil som medzi ľudí a pýtal sa na hranicu, viacerí na mňa veľmi podozrievavo pozerali. Môj prvý pocit bol, že som v úplne inej krajine. Stál som tam a pozeral na niečo veľmi absurdné, na nezmyselnú hranicu.
Podľa čoho si vyberal protagonistov pre svoj dokument?
Protagonistov som vyberal z veľkého množstva ľudí. Snažil som sa zo širokej škály vybrať postavy, ktoré najviac zosobňujú ten priestor. Chcel som na menšej vzorke zachytiť všetky pocity miestnych obyvateľov. Starí ľudia zosobňovali ľudský moment, Tibor Tóth zase politický.
Postavy vo filme hovoria maďarským jazykom…
Oni vedeli trochu aj po slovensky, ale na kamere to vyznievalo veľmi čudne. Povedal som si: „Prečo by nemohli rozprávať materinským jazykom?“ Vďaka maďarčine je film oveľa prirodzenejší, hoci mi to prinieslo nemálo problémov. Stalo sa mi, že som sa ich niečo po slovensky opýtal a oni mi dve hodiny odpovedali po maďarsky. Keď som prišiel do strižne v Bratislave, zistil som, že hovorili o niečom úplne inom. Musel som cestovať 400 kilometrov naspäť, aby mi odpovedali na to, čo som chcel.
Film sa točil niekoľko rokov. Koľko hodín materiálu si za ten čas natočil?
Nebolo to až tak veľa ako pri predošlom filme My zděs. Bolo to asi 50-60 hodín, z ktorých vzniklo 74 minút.
Aký bol tvoj hlavný autorský zámer pri tvorbe Hranice?
V prvom rade išlo o nejakú správu. Správu o sebareflexii, o tom, že my ľudia si vytvárame náš vlastný priestor. Chcel som poukázať na to, že ľuďom v Slemenciach sa ublížilo, že tá hranica je niečo nenormálne. Nehľadajte však vo filme žiadnu agitáciu, išlo najmä o ľudský rozmer.
Čím sa Hranica líši od tvojich predchádzajúcich diel?
V podstate ničím. Podobne, ako v predchádzajúcich filmoch, sa zaoberám najmä človekom. Jednotlivec sa ocitá v kolobehu dejín a ani za to nemôže. Jeho intimita je narúšaná tým, že zaňho stále niekto rozhoduje. Absurdita štátnych orgánov mení osudy nevinných ľudí a šokujúce je, že hranica, ktorá vznikla za komunizmu, zostala hranicou aj v Schengenskom priestore.
Čo viedlo autora autorských dokumentárnych filmov k tomu, aby sa podieľal na tak komerčnej relácii ako je Zmenáreň? Išlo čisto o peniaze?
Zmenáreň robím už 5 rokov. Problém dokumentárneho filmu na Slovensku je v tom, že človek z honorára prežije mesiac. Keď točíte film 6 rokov, jednoducho z toho nevyžijete. Musíte sa živiť aj niečím iným. Myslím si však, že komerčnom priestore nikoho neurážam, nevydieram, nejdem po senzáciách. Okrem Zmenárne robím aj Nové bývanie pre Jojku. Robím to preto, lebo ma to baví a prináša mi to peniaze, ktoré môžem využiť aj na tvorbu dokumentárnych filmov.
Tvoj dlhometrážny debut My zděs bol uvedený na MFF v Karlových varoch. Pochváľ sa, aké ďalšie úspechy si so svojimi filmami dosiahol.
My zděs dostal asi päť medzinárodných cien. Bol distribuovaný v londýnskych filmových kluboch, odvysielali ho v Českej televízii. Momentálne sa veľmi teším z Hranice. Dostala sa do oficiálneho výberu na festivale v Rotterdame, na ktorom nepremietajú dokumentárne filmy. Moj film ich však oslovil natoľko, že ho budú púšťať medzi hranými filmami. Potešila ma cena z Jihlavy, kde bola Hranica vyhlásená za najlepší film strednej a východnej Európy. Ozvali sa mi z Toronta aj z Francúzska, uvidíme, čo sa stane v najbližších dňoch.
Prácu ktorého svetového režiséra najviac obdivuješ?
Mojimi obľúbenými režisérmi sú Dušan Hanák, Andrej Tarkovskij a Krzysztof Kieslowski. V poslednej dobe ma z hraných filmov zaujal film Predčítač.
Aké sú tvoje plány do najbližších dní?
Momentálne mám roztočený cigánsky film s Vladom Sendreiom, s ktorým som už spolupracoval na filme Malá domov. Vlado Sendrei sa chce stať politikom, celá situácia sa však zvrtne a dopadne to zaujímavo. Opäť snímam život, snímam realitu.
prečítajte si článok o filme Hranica tu.
